Priesečníky maľovania a reštaurovania
Akademická maliarka a reštaurátorka Mária Bidelnicová
Reštaurovanie je jedinečná tvorivá činnosť, ktorá vyžaduje od reštaurátora nielen umelecké nadanie, schopnosť vcítiť sa do diela iných storočí, ale aj výtvarný talent. Pretože Mária Bidelnicová aj sama maľuje, vie sa odosobniť od vlastnej voľnej tvorby a plne sa sústrediť na dielo iného autora. Vie, že voľná tvorba aj reštaurovanie sú závažný umelecký proces, ktorý si vyžaduje istú dávku kreativity, empatie a zvládnutia techniky. Pri voľnej tvorbe sa riadi vlastnými pocitmi a inšpiráciami zo vzťahov človeka, prírody a vecí okolo nás. Ako sama hovorí, „pri mnohých maľbách sa mi stáva, že zostanem prekvapená konečnou podobou diela. Ale to je vlastne to tajomstvo, ktoré ma priťahuje k jeho konečnému odhaleniu.“ Naopak, pri reštaurovaní vie, že počas práce nad poškodeným dielom sa musí vzdať svojho umeleckého názoru a nemôže uplatňovať vlastný spôsob výtvarnej interpretácie. Musí pochopiť zámer a myšlienku autora diela, vmyslieť sa do iného umeleckého názoru. Často sa musela „ponoriť“ do spôsobu výtvarného vyjadrenia nielen starých majstrov, ale aj súčasných umelcov, niekedy i vlastných spolupútnikov.
V priebehu celých desaťročí tvorivej reštaurátorskej práce sa snažila obnovovať poškodené diela do autentickej podoby. Priblížiť sa k ich pôvodnému významu. Oživiť mimoriadne umelecké a výtvarné posolstvo tvorcov diel z minulých storočí je veľmi náročné. Vždy ju zaujímal rukopis dobového autora, spôsob, akým sa v jednotlivých historických obdobiach nanášali farby, originalita a rôzne spôsoby použitých techník, rozmanitosť delivého alebo splývavého maliarskeho rukopisu, ktorý bol u mnohých umelcov v rôznych obdobiach veľmi špecifický. Pretože Mária reštaurovala diela gotiky, baroka, 18. a 19. storočia, musela sa vedieť orientovať nielen v dejinách umenia, ale aj ovládať historické techniky či dobové podkladové materiály. Pre reštaurovanie diel 20. storočia intenzívne spoznávala moderné výskumné postupy, vedela zhodnotiť a použiť viaceré súčasné metódy. Jej prínos do „histórie reštaurovania“ spočíval najmä v tom, že vždy rešpektovala daného autora a opravené miesta reštaurovala tak, aby neboli vizuálne rušivé. Pre reštaurátora viac ako v inom umeleckom povolaní platí, že história, veda a technika sú vzájomne veľmi prepojené. V súčasnosti je reštaurovanie interdisciplinárnou záležitosťou, preto aj v prípade Máriinej reštaurátorskej práce niekedy do jej činnosti vstupujú historici umenia, inokedy chemici či petrológovia.
Umelecký a výtvarný názor Márie Bidelnicovej sa formoval aj v rámci voľnej tvorby – maliarskej a fotografickej. Ako dieťa navštevovala ľudovú školu umenia, kde učiteľmi boli sochár Alexander Vika a maliar Ján Mudroch. Zásadným prelomom v jej výtvarnom a umeleckom raste bolo štúdium na Strednej škole umeleckého priemyslu. Ikonická postava a mimoriadne ľudský, intelektuálny a výtvarný prejav Rudolfa Filu predznamenal Máriinu orientáciu. Oddelenie, ktoré viedol, malo tvorivého ducha a tam sa prvý raz stretla s technikami starých majstrov. Sama spomína na to, ako im Rudolf Fila zadal úlohu namaľovať kópiu obrazu svojho obľúbeného maliara. „Bez váhania som si zvolila talianskeho renesančného umelca Sandra Botticelliho. Práca na tejto kópii ma tak nadchla, že môj ďalší záujem sa sústredil na maľovanie kópií obrazov starých majstrov. Odtiaľ už bolo blízko k spoznávaniu rôznych techník a ich aplikácií pri reštaurovaní.“ Slávny predstaviteľ florentskej školy Sandro Botticelli ju očaril dokonalosťou maliarskeho prejavu. Okolo roku 1477 vytvoril Primaveru, ktorá mu priniesla slávu. Spolu so Zrodením Venuše z roku 1482 predstavovali tieto majstrovské diela vrchol európskeho maliarstva. Niet sa preto čo čudovať, že aj prvé maliarske kópie Márie Bidelnicovej boli namaľované podľa týchto jeho slávnych obrazov. Samozrejme, v priebehu desaťročí vznikali ďalšie priznané kópie svetových umelcov, najobľúbenejšími sa postupne stávali aj Vincent van Gogh, Paul Gauguin, Claude Monet alebo Pablo Picasso.
V roku 1982 absolvovala stáž v jednej z najlepších reštaurátorských škôl na svete, v rímskom Istituto Centrale del Restauro Roma. Postupný „politický odmäk“ umožnil Márii štúdium na tomto prioritnom a medzinárodne najvýznamnejšom inštitúte reštaurovania. Jej profesormi boli Gabriella Serangeli a Sergio Lancioni, ktorý v tom čase bol špecialistom na reštaurovanie slávnych renesančných a barokových diel. V období, keď tam Mária Bidelnicová študovala, inštitút už mal za sebou dlhú históriu.
Študijný pobyt v Istituto Centrale del Restauro v Ríme bol pre Máriu Bidelnicovú zaujímavý hlavne spoznávaním iných a odlišných prístupov k záchrane umeleckých diel v oblasti maľby a sochy. Predovšetkým spoluprácou s viacerými kolegami na barokovom alebo renesančnom oltári. Nebolo zvykom pracovať samostatne ako u nás. Navyše reštaurátorský zásah mal byť rozpoznateľný a musel sa odlišovať od originálu. A to iným rukopisom aj zložením farieb či nánosom farebných lazúr. V inštitúte mala Mária možnosť prechádzať aj rôznymi reštaurátorskými oddeleniami, tvorivo sa mohla zúčastňovať na reštaurovaní nástenných malieb, bronzového jazdeckého pomníka Marca Aurelia alebo dokonca sôch z Pompejí. Vyskúšala si rôzne reštaurátorské postupy na rozmanitých materiáloch, čo veľmi využila a uplatnila pri svojej diplomovej práci, ale prirodzene aj neskôr na reštaurovaní umeleckých a historických diel. Pre ňu však bolo pozoruhodné sledovať kolegov z inštitútu, ako reštaurovali diela z vatikánskych múzeí, najmä antické mramorové portréty rímskych cisárov. Stáli pri reštaurovaní rímskych mozaík z obdobia vlády Caracallu (211 – 217), známeho ako Marcus Aurelius.
V rokoch 1983 – 1990 Mária Bidelnicová pedagogicky pôsobila na Vysokej škole výtvarných umení, na Katedre reštaurovania maľby umeleckých a historických pamiatok, kde bola asistentkou Iriny Meszárošovej. V tom období sa sústreďovala na svoje doktorandské štúdium a dosiahnutie titulu ArtD. Keď ho v roku 1990 obhájila, mala už za sebou prácu na diele, ktorého reštaurovanie bolo jej najväčším pracovným zážitkom. Nepochybne išlo o jednu z prvých náročných prác reštaurátorky, a to reštaurovanie oltára z kostola v Hervartove. Keď v roku 1993 nastúpila do reštaurátorských ateliérov Slovenskej národnej galérie, práve sa pripravovali stále expozície diel z jednotlivých vývinových období výtvarného umenia. Tak sa jej naskytla príležitosť reštaurovať obrazy z gotiky, baroka alebo práce z 19. a 20. storočia. Výsledky, rovnako ako aj kolegov z celého reštaurátorského ateliéru boli prezentované vo viacerých výstavných priestoroch galérie, no najmä v expozícii starého európskeho umenia. Vtedy predstavila aj svoju reštaurovanú prácu, obraz Dávid s hlavou Goliáša zo začiatku 17. storočia, pravdepodobne od talianskeho maliara. Niekedy sa pri reštaurovaní starých diel stáva, že reštaurátor môže dospieť k istým závažným a novým zisteniam. Tak aj ona už v priebehu prieskumu a na základe rőntgenových výsledkov zistila, že obraz bol značne premaľovaný a pod týmito vrstvami sa nachádza kvalitná maľba toho istého motívu od iného autora. „Táto pôvodná maľba po očistení svojou kvalitou vyvolala vo mne dojem, že by to mohlo byť dielo od slávneho talianskeho barokového maliara Michelangela Merissi da Caravaggia. Takmer po dvadsiatich rokoch sa toto moje podozrenie oživilo, keď sa publikoval článok v printových médiách. Vtedy profesor A. Szanto vyslovil názor, že existuje štvrtý obraz od Caravaggia s týmto motívom. Jeho tri diela Dávida s hlavou Goliáša sa nachádzajú v známych svetových galériách a múzeách, no o štvrtom sa doteraz nevie, kde sa nachádza, ba ani aká je jeho podoba. Touto informáciou sa utvrdilo moje podozrenie, že mnou reštaurované dielo zo zbierky Slovenskej národnej galérie by mohlo byť tým štvrtým hľadaným dielom Caravaggia.“
Mária Bidelnicová počas svojho pôsobenia v Slovenskej národnej galérii reštaurovala viaceré majstrovské práce nemeckých, flámskych, holandských alebo talianskych grafikov. Výber z nich je aj súčasťou tejto publikácie. Reštaurovanie diel z viacerých období bolo pre ňu vždy prvoradé. Popritom sa však intenzívnejšie venovala maľbe starých kópií, najmä obľúbených impresionistov a postimpresionistov. „Pri tejto práci som spoznala a osvojila si rôzne maliarske techniky, postupy a hlavne štýl a maliarsky rukopis iných tvorcov. Tieto poznatky som zužitkovala pri tvorbe vlastných obrazov. Moja výtvarná práca vyústila do abstraktnej polohy a podoby, kde sa zameriavam predovšetkým na kompozíciu, farbu, rukopis, priestor, hmotu, gesto, či kontrast.“
Od roku 2008 začali vznikať Máriine maľby, práce na papieri, koláže a asambláže. Maliarske diela čistej farebnosti a štruktúrovanej abstrakcie. Túžba maľovať vlastné diela, uvoľniť mieru svojej fantázie, maliarskeho rukopisu a slobodného prejavu preto bola u Márie mimoriadne silná a samozrejme, bola len otázkou času. Začala v nich používať umelecké meno MURO. V jej maliarskej tvorbe sa výrazne prejavujú najmä dve polohy.
Prvá je vzácnym spojením postmodernistických tendencií a istého návratu k jednotlivým obdobiam dejín umenia. V umeleckom prejave sa spája s nemeckým expresionizmom dvadsiatych rokov a americkou gestickou maľbou štyridsiatych rokov minulého storočia. V mnohých dielach sa snaží zachytiť širokú škálu podnetov, ktorú súčasnosť prináša s množstvom informácií. Pretavuje ich do sugestívneho farebného výrazu, metaforickej reči a imaginatívnej hry symbolov a znakov. „V konečnom význame hľadám a snažím sa o dosiahnutie pocitu harmónie a súzvuku. O tom svedčí aj súhrnný názov väčšiny mojich diel RELAX. Spomenutý pocit harmónie a súzvuku vytváram ladením príbuzných prvkov, ale veľakrát ho dosiahnem aj na základe kontrastu farieb. Maľovanie abstraktných obrazov vnímam ako protipól reštaurátorskej tvorby, ako relax a isté uvoľnenie oproti disciplíne, trpezlivosti a pokore potrebných pri reštaurovaní.“ V maľbe sprítomňuje silné emocionálne zážitky, ktoré ukladá do rôznych štrukturálnych vrstiev. Kontrastné farebné tóny nanesené temperamentným maliarskym rukopisom sa prelínajú s dynamicky vedenou líniou najmä v dielach inšpirovaných rôznymi priestorovými modifikáciami. Maľuje odvážnu gestickú maľbu so zaujímavou kombináciou niekedy len dvoch farieb, ale vie sa ich aj zriecť. Čierno-biele variácie majú tiež neobyčajnú silu výpovede. Druhá línia je upokojujúca, obrazová plocha s čistým priestorom je len mierne narušená meniacimi sa líniami hrubých, štrukturálne navrstvených farieb, ktoré sa rytmicky striedajú. Kontrola nad obrazovým priestorom je racionálna, dynamický farebný rukopis je presne ohraničený a vyčlenený, neraz kombinovaný čistým pásom alebo jednoduchou šrafúrou.
Neobyčajne sa jej dotýka aj súčasné spoločenské dianie, istý chaos, násilie a nenávisť prejavujúce sa vo vzťahoch ľudí k súčasnej civilizácii alebo dokonca k tragédiám neustále sa objavujúcim v niektorých krajinách sveta. Svedčí o tom obraz s názvom Paríž, ktorý je vytvorený vo farbe francúzskej vlajky a symbolizuje parížsky masaker zo 7. januára 2015 v redakcii satirického časopisu Charlie Hebdo. Sedemnásť obetí novinárov a karikaturistov je mementom pre celú spoločnosť. Ide o dielo plné sugestívneho výrazu, metaforickej reči a imaginárneho pôsobenia symbolických farieb. Modrá symbolizuje hroby obetí s modrým krížom, biela streľbu, agresiu útočníkov a červená preliatu krv obetí. Nie je to jej jediná reakcia na súčasné dianie. Umelecky a výtvarne reagovala aj na masaker z 13. novembra 2015 v Paríži. V mýtickom divadle Bataclan, kde v koncertnej sále vystupovala americká rocková skupina Eagles of Death Metal, vtedy zahynulo stotridsať obetí a štyristo bolo zranených. Tento expresívny a dramatický motív v jej interpretácii je červeno-čiernej farby s kontrastom a akcentom plátkového zlata.
Prostredníctvom najlepších vybraných reštaurovaných diel v knihe Reštaurovanie má čitateľ alebo divák jedinečnú príležitosť bližšie spoznať systematickú prácu reštaurátorky. Prácu, ktorú Mária Bidelnicová vykonáva na dielach naprieč všetkými storočiami takmer päťdesiat rokov. „Aj keď som sa upísala povolaniu a práci reštaurátorky a mojimi rukami prešlo veľa diel, verím, že sa ešte svojimi poznatkami a skúsenosťami budem môcť pričiniť o záchranu časti nášho kultúrneho dedičstva.“
Vybrané a skrátené z textu v knihe Reštaurovanie. Pôvodný text od PhDr. Dagmar Kudoláni-Srnenskej, PhD., historičky umenia.
Svoj život som zasvätila reštaurovaniu a obnove poškodených umeleckých diel do autentickej podoby. Vďaka štúdiu na VŠVU na Katedre reštaurovania maľby umeleckých a historických pamiatok a v rímskom Istituto Centrale del Restauro Roma som získala odborné skúsenosti, ale predovšetkým hlboký vzťah a úctu k reštaurátorskej práci. Venujem sa reštaurovaniu diel na plátne a diel na dreve, ale i maľovaniu priznaných kópií diel. Súhrnom mojich celoživotných reštaurátorských skúseností je moja najnovšia publikácia Reštaurovanie, o ktorej som prezradila viac pre viaceré médiá.
Svoj vlastný umelecký názor formujem v rámci maliarskej a fotografickej tvorby pod pseudonymom MURO. Ak vás zaujímajú moje diela alebo spolupráca, rada vám poskytnem ďalšie informácie.
